Blog

Čo znamená bývať na tomto mieste, usadiť sa na terase vysunutej pred celozasklenú zimnú záhradu v priamom dotyku so svahom viacvrstvovej záhrady, o tom hovorí ružomberský pán výtvarník, Ján Kudlička: „Som síce v meste, no naplno vnímam hory, blízkosť prírody, premeny záhrady v hrách svetla a farieb. Najviac sa v svojej tvorbe zaoberám krajinou, obrazy záhrady, v toku ročných období, som premietol do svojich poetických textov“. Výtvarník, ktorému rodný kraj prirástol k srdcu i štetcu si nadlho nevedel predstaviť, že by sa vzdal svojho prostredia, pôdy po predkoch, stromov, ktoré sadil ešte jeho otec. Mnohé z nich doteraz miestami splietajú svoje konáre so zeleňou, ktorá rokmi pribúdala do záhradných zákutí a kompozícií. Zeleň v záhrade pripodobenej parku, vytvarovali ihličnany, listnáče a kroviny sadené podľa citu a výtvarného gusta Kudličkovcov. Ráz záhrady, odtiene zelenej a hnedej, rozmanitosť šedých tónov, bujnosť, mäkký, trávnato machový koberec a rýdziky sa rodia a obnovujú z kyslej pôdy. Z takej vyrastajú lesy okolitých hôr a lúčne porasty, ktoré si pamätá tunajšia záhrada: „Jej prírodný charakter sa prejavuje najmä na miestach, ktoré cielene počas jari nevykášam. Nekosený porast zakvitne zvončekmi, margarétami, púpavou, za skorej jari sa tu belie záľaha snežienok. Júlovej záhrade pristane pokosený trávnik.“  

KEĎ PRIEČELIE ZÁHRADU NEPREZRÁDZA
Mestská zástavba obklopuje rad rodinných domov. Múr z oravského šedého pieskovca, s obdĺžnikovými priehľadmi, oddeľuje dom od ruchu frekventovanej cesty. Priečelie stavby nesľubuje priveľa a predsa, práve tu, vďaka parkovej výsadbe, množstvu zelene a spôsobu akým sa dom otvára záhrade, ostáva mesto za hranicami bytia tých, ktorí tu žijú. Návštevníka, ktorý sem prvý raz zavíta, prekvapia zákutia, záhyby, vrstvenia zelene, chodníčky a čistinky s kamennými plastikami. „Hmotný“ dom uvoľňuje svoj priestor smerom do svažitej záhrady; zasklená zimná záhrada je pokračovaním otvorenej dispozície prízemia. Stavba domu akoby si vydýchla cez drevenú terasu a vzápätí nabrala silu a voľnosť priamo zo záhrady. „Človek tak, ako priečelie domu, môže tvárou alebo oblečením klamať, pritom jeho vnútro a zázemie sú iné,“ poznamená výtvarník Kudlička. Svetlo záhrady presvecuje interiér, rozoznieva farebnými vibráciami zasklené steny domu, vinie sa otvoreným obývacím priestorom, svetelné odkazy záhrady rozsýpa po jedálenskom stole až sa napokon zlejú so svetlom ulice.

TAKÝ NEČAKANÝ ALTÁNOK
Altánok, architektonický solitér, rozhľadňa do krajiny a do zátiší domáceho parku, miesto stíšenia, vábnička svetla a tieňa. Za jeho vzhľad môže túžba a predstavivosť pána Kudličku, architektonické majstrovstvo jeho dcéry Magdalény a zaťa, architekta Richarda Kalmára. Vplyv na podobu altánku mal aj mladší z rodu Kudličkovcov – Boris, známy najmä za našimi hranicami scénografickými dielami pre divadlá v Poľsku a Amerike. Všetky tie ľudské a záhradné vibrácie zhmotnil altánok podobný len sám sebe. Sedí sa v ňom ako v meditačnom stánku, myseľ sa uberá krajinou, dušu kolíše pokoj medzi ružomberskou zemou a nebom. „Vybral som pre altánok vyvýšené miesto. Zasklená pyramída vo vrchole strechy drevenej stavby nemala byť ani tak astrálnym prvkom ako oknom do neba.“ Na oblohu sa tu hľadí cez konáre. Načahujú sa ponad strechu, spolu s oblakmi kreslia pohyblivé obrazy. „V podstreší sme nechceli svietiť elektrinou, preto kruhový kovový luster nesie sviečky. Presne pod ním sa kruh opakuje: kto sa pozrie do odrazu na sklenenom povrchu kruhového stola, ten nadobudne pocit, že hľadí do studne. Kruhy v strede altánku so štvorcovým pôdorysom, možno vnímať symbolicky: štvorec symbolizuje človeka a kruh Boha.“ Ako slnko prechádza počas dňa ponad stavbu altánka, tak lamelami jeho stien sa obmieňajú obrazy krajiny, svetlo po vrstvách vykresľuje záhradné zjavenia. „Našu záhradu nám nenavrhol záhradný architekt, ani sme si ju nedali urobiť na objednávku. Pôvodný ovocný sad vysadil môj otec na pozemku, ktorý naša rodina vlastní dve storočia. Voľakedy tu boli lúky a polia, otcove pozemky v 50. rokoch vyvlastnil štát. Aby mu ostala táto parcela, musel postaviť dom a na vyše tisíc metroch štvorcových vysadiť ovocný sad. Otec bol vášnivý záhradkár, rástli tu slivky, čerešne, hrušky, mal ríbezľové kríky. Doteraz sa urodia  voňavé jablká plnej chute zo starej a dnes už zriedkavej odrody „Matkino“. Záhradu som dve desaťročia pretváral, formoval, časom tu bude lapidárium. Takáto zbierka kamenných plastík, starožitností a artefaktov rastie postupne,“ ukazuje maliar na jednu z plastík na záhradnej vyvýšenine. Niekde vynikne plastika pred zelenou stenou, inde potrebuje socha otvorený priestor, stáročná krstiteľnica, predtým odložená pod schodiskom kostola, si našla svoje miesto vedľa kmeňa slivky: „Konáre mal strom zosušené, tak som ich poodrezával. Snáď z toho, čo na kmeni ostalo, čosi porastie.“ 

KEĎ DOM PLNÍ SÚLAD
Dom plní súlad umeleckých diel, nábytkových solitérov, historických artefaktov, spomienok na cesty svetom, odraz farebných premien záhrady. Cítiť tu tvorivú energiu. Hodiny s hlbokými údermi oznamujú neskoré popoludnie, fotograf loví posledné zábery v odrazoch slnečného svetla. Vkročíme do zóny medzi jedálňou a obývačkou, obdivujeme modrú vázu z dielne košickej výtvarníčky, ktorá istý čas pobudla v Mexiku, pristúpime ku komode a rohovej skrinke, ktorých štýl čerpá zo štýlu art-deco a pritom ide o autorské kusy nábytku. Tie vznikli podľa návrhu maliara Kudličku. Dozvieme sa: „Keď sa tu stoluje, nič neprekáža výhľadom do záhrady, vnímame jej atmosféru.“ Opakovanie motívu Madony uzrieme v niekoľkých kudličkovských dielach, neodoláme a dotýkame sa fialovo-zelenej keramiky a plastík na okenných parapetoch, ktorých hodnotu objavil pán Kudlička v obchodíkoch a na bazároch. Vo svojom dome dal týmto vecičkám dôstojné miesto. „S Jankom sme spolu vytvorili niekoľko interiérov. Vie zariadiť priestor tak, že sa zbierky umenia a nábytkové kusy celkom prirodzene dopĺňajú. Tu sa s výtvarnými dielami majiteľa domu zišli diela našich umelcov a umenie z ďalekých krajín. Historické, umelecké a spomienkové predmety sa v priestore domu jednotia v nových obrazoch,“ objasňuje schopnosti svojho kolegu a kamaráta architekt Peter Abonyi.

ATELIÉR POD STRECHOU
„V lete žalúzie na strešných oknách odrazia horúce slnečné lúče. Nebýva tu viac ako 30°C. Aj tu cítiť a vidieť záhradu,“ rozpráva maliar kým pohľadom prechádzame po drevorezbách insitného oravského umelca Štefana Siváňa. „Jeho ľudové rezbárstvo má silu, ktorá sa nezopakuje ďalších sto rokov, podobne ako ani sila tvorby Ľudovíta Fullu, miestneho rodáka. Takíto dvaja géniovia, európskeho významu, žili na Orave a Liptove a ani o sebe nevedeli,“ filozofuje architekt Abonyi pri drevorezbe povestného Siváňovho leva, ktorému jeho tvorca nepovedal inak ako „panský pes“. Bol to umelec s grifom rezby staroegypstských figúr a niekde, akoby pri stvárnení hláv, nanovo objavil keltské motívy. O niekoľko krokov zastane uprostred ateliéru: „Na cestách po Egypte, som v káhirskom obchode so starožitnosťami objavil a kúpil, za malé peniaze, umelecky veľkú vec - indickú Madonu. Niečo z mojich diel vzniklo v Toronte, v časoch keď som sa inšpiroval indiánskym totemovým umením. Fotografie z New Yorku boli scénografickými pohľadom do výkladov. Tie sú už v archíve. Tu sú zas spomienkové zábery z čias našej spolupráce na filmových scénach s Eduardom Pontim, synom Sophie Loren. V našej rodine máme za sebou silné umelecké a ľudské stretnutia doma a aj v zahraničí. Priatelím sa s mnohými básnikmi, silnými osobnosťami. Tak vznikla aj publikácia Rosa Mystica. K rodinným priateľom patria Mila Haughová, Juraj Kuniak, Ivan Laučík, Rudo Jurolek, Ľubo Feldek, Ján Zambor a iní. Poeti sa dívajú na svet a na umelecké diela inak ako kunsthistorici. Dávajú zo seba pocit, bez ovplyvnenia trendami v interpretovaní umenia, idú do slovných vyjadrení svojim vnútrom. Knižkám, ktoré sú ilustrované mojimi dielami alebo sú o mojej tvorbe robil grafický dizajn Pavol Choma, môj spolužiak z VŠVU, poéziu básnikov prekladali ľudia, ktorým sú materinským jazykom angličtina, poľština... a pritom sami veršujú vo vlastnej reči. Ručná väzba kníh, ktorá vychádza z japonskej tradície. Aj na tejto terase vznikali texty inšpirované poetikou záhrady a farebných vnemov. Vtedy som maľoval textom,“ počúvame už sediac v záhrade. Peter privonia k jablku, pozrie k zimnej záhrade: „Janko má obrovský, a pritom nezámerný vplyv na okolie. Inšpiroval veľa ľudí k tomu, aby si dali záležať na prostredí, v ktorom žijú.“ 

KTO TU ŽIJE?
Prof. akad. mal. Ján Kudlička, ArtD, rodák z Ružomberka, študoval v ateliéri  Ladislava Čemického, neskôr sa špecializoval na figurálnu kompozíciu a krajinomaľbu u Jána Želibského. Sám pôsobil ako profesor na VŠVU na Katedre úžitkového umenia II vo svojom rodisku, kde doposiaľ žije aj s rodinou. Ako maliar a pedagóg pôsobí na medzinárodnej scéne, vyučuje na Pedagogickej fakulte Katolíckej Univerzite v Ružomberku, verí, že človek má tvorivosť v sebe. Vie, že túto danosť treba kultivovať, starať sa o jej naplnenie, sýtiť ju podnetmi. Svoju činorodú povahu odovzdáva umeniu, pedagogickej činnosti, svojej rodine a záhrade. Počas stredoškolských štúdií, v 60. rokoch, ho inšpirovala osobnosť Josefa Pospíšila, textilného výtvarníka z Prahy, neskôr mu život ovplyvnili osobnosti výtvarného umenia: Ľudovít Fulla, Ester Martinčeková-Šimerová, Martin Martinček, muzikológ a konceptuálny umelec Milan Adamčiak a poeti: Ján Zambor, Ivan Laučík, Rudo Jurolek, Juraj Kuniak, Mila Haughová. Inšpiruje sa estetickým a metafyzickým rozmerom krajiny. Maliara Jána Kudličku mnohí považujú za výnimočného sprievodcu krajinou, jej esenciami, archetypmi. Sám spomína na svoje začiatky u Josefa Pospíšila: „Pán Pospíšil, pražský textilný výtvarník pôsobil a učil v Ružomberku. Tkal gobelíny len jednou zdravou rukou, založil tu výtvarný krúžok. Desať z jeho žiakov, vrátane mňa, študovalo na stredných a vysokých umeleckých školách. Bol to chlap, ktorý ovplyvnil celú generáciu. Z nej vzišli takí umelci, ako sú Sveťo Mydlo, grafický dizajnér, Marcel Dúbravec, Jano Piroh filmár – točil v Himalájoch, Jožo Jaňák výtvarník a pedagóg a mnohí ďalší.“ 

ZDROJ: Marína Ungerová/KINGS, Tvorivé ekoBývanie 05/2016